„Národ, ktorý nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť.“

Pôvodne mali byť tieto Čriepky z histórie venované významnému výročiu, ktoré si 7. októbra t.r. pripomenuli štyri spišské obce Franková, Nedeca, Kacvín a Fridman. Pred 690-timi rokmi, teda v roku 1320, ich Kokoš Berzevicy predal svojmu bratovi magistrovi Jánovi a jeho synovi Michalovi za päťdesiat mariek striebra. Pri troch z týchto obcí (Nedeca, Kacvín, Fridman) ide o ich vôbec prvú písomnú zmienku. Tesne pred uzavretím čísla nám však do redakcie Života poslali útlu publikáciu Spisz – kraina wielu kultur s tým, aby sme o nej napísali. Už po prečítaní prvých riadkov sme usúdili, že o nej skutočne musíme napísať. Predkladáme Vám teda recenziu spomínanej knihy, aby ste si sami mohli utvoriť príslušný názor a sľubujeme, že k tomuto významnému výročiu sa ešte v budúcnosti určite vrátime.

V roku 2010 sa objavila na slovenskom i poľskom trhu 190-stranová publikácia Spisz – kraina wielu kultur. Kniha vyšla v spolupráci gminy Nižné Lapše s obcou Osturňa, ktoré spoločne realizujú mikroprojekt s rovnakým názvom. Projekt je spolufinancovaný Európskou úniou z Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) a zo štátneho fondu prostredníctvom Euroregiónu Tatry v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľská  republika – Slovenská republika 2007 – 2013. Je doplnením a pokračovaním predchádzajúcich iniciatív gminy Nižné Lapše, medzi ktoré patrí vydanie publikácií s názvom Kostoly poľského a slovenského Spiša a Kaplnky poľského a slovenského Spiša. Celkové výdavky na realizovaný projekt činia 29 717 eur, pričom finančná podpora EFRR na mikroprojekt tvorí 85% celkových kvalifikovaných výdavkov. Podľa iniciátorov je základnou úlohou projektu spracovanie a tlač sprievodcu týkajúceho sa unikátnosti obradov, nárečia, krojov, hudby, tancov, ručnej výroby, jedál pohraničia poľsko-slovenskej oblasti Spiša ako historicko-zemepisnej oblasti viacerých kultúr. Cieľom realizácie by malo byť popularizovanie vedomostí o kultúrnom dedičstve poľsko-slovenského pohraničia, umožnenie prístupu k informáciám o kultúre Spiša v podobe zaujímavého turistického sprievodcu, či ochrana regionálnych a kultúrnych tradícií pred zabudnutím.

Z týchto nárokov spomínaná publikácia spĺňa iba malú časť, a to najmä čo sa týka jej fyzikálnych vlastností a grafickej úpravy. So svojou nízkou hmotnosťou a rozmermi 11 cm x 19,5 cm je skutočne vhodná či už do cestovnej tašky alebo do ruky každého turistu. Texty v štyroch jazykoch – poľskom, slovenskom, anglickom a nemeckom – je možné, vďaka dobre viditeľným vlajkám týchto štyroch štátov na okraji strán, veľmi ľahko nájsť. Rýchlo sa dá zorientovať aj v obsahu, keďže každá zo štyroch obsahových častí je označená tou istou farbou ako okraje prislúchajúceho textu. Na príťažlivosti tejto útlej publikácii dodáva tiež to, že je vhodne doplnená vcelku kvalitnými fotografiami kultúrnych pamiatok a krojov. Na druhej strane však informácie pod jednotlivými obrázkami sú uvedené iba v poľskom jazyku, takže inojazyční čitatelia sa nemajú možnosť dozvedieť, čo je na obrázkoch prezentované.

To, čo však rapídne znižuje úroveň celej publikácie, je jej samotný obsah, ktorý je rozdelený do štyroch veľkých častí. Prvá časť, ktorá nesie rovnaký názov ako publikácia Spisz – kraina wielu kultur, obsahuje okrem príhovoru autorov (v slovenskom preklade Od autorom (s. 6)) a úvodu ešte ďalších osem kapitol, ktorých názvy v slovenskom preklade znejú takto: Spišské kalendárium, Obradníctvo, Spišský kroj, Hudba a tance, Nárečie, Spišská kuchyňa, Ručná výroba a Architektúra. Už v príhovore autorov sa v jednej vete nachádzajú minimálne dve diskutabilné tvrdenia. Autorky textov Katarzyna Sikora a Elżbieta Łukuś tvrdia, že na spišskom Zamagurí kedysi žilo goralské obyvateľstvo, ktoré rozprávalo poľským nárečím, pričom bolo silne zviazané s rímskokatolíckym náboženstvom (Niegdyś obszar ten charakteryzował się zwartym osadnictwem góralskim z polską gwarą i zwyczajami, a także silnym przywiązaniem do kościóła rzymskokatolickiego. (s. 7)). Pisateľky týchto riadkov úplne opomenuli rusínske obyvateľstvo v zamagurských obciach Osturňa (obec je pritom spoluúčastníkom projektu!), Veľký Lipník a Stráňany, ktoré vyznávalo výlučne pravoslávnu a neskôr gréckokatolícku vieru. Taktiež o tom, či goralský dialekt patrí do skupiny slovenských alebo poľských nárečí, etnografi a jazykovedci dodnes vedú spory. Toto tvrdenie je pritom prezentované na viacerých miestach publikácie (pozri s. 68, 69, 72, 177). Veľmi nezvyklou skutočnosťou taktiež je, že práve vyššie spomínaná veta sa v slovenskom preklade vôbec nenachádza. Vo všeobecnosti preklady niektorých, najmä „sporných“, tvrdení do slovenského jazyka pritom absentujú na viacerých miestach tejto publikácie.